Jaroslav Katriňák: Katastrófa. Chalani si musia motorky kupovať, aby mohli reprezentovať Slovensko!

Sedemnásťnásobný účastník motocyklovej olympiády pôsobí v Košiciach ako traťový maršal. Pre majstra sveta v endure z roku 1991 je to prvý raz, čo sa ocitol v takejto úlohe. Ako sám priznáva, celkom sa mu páči. Dôležité preňho je, že si pri tom môže aj zajazdiť. Samozrejme, že pozorným okom sleduje, ako si počínajú jeho nasledovníci.

Ako sa cítite v novej úlohe?
"Som taký pomocník, čo chodí po trati, jazdí, kam treba. Dohliadam na to, či je všetko v poriadku. Popritom sa pekne zveziem."

Nemáte chuť si to skúsiť ako jazdec?
"Teraz už nie, ale keby som bol mladší, určite. Myká to so mnou, ale už na to nemám, aby som 'lietať' na motorke, ako tí mladší. To mi len tak rezonuje v mysli, že by to bolo fajn. Držím sa však už pri zemi. Nelietam v oblakoch."

Ako sa vám pozdávajú výkony slovenských jazdcov?
"Sú v rámci normy. Aké sú možnosti, také sú výsledky. Je to vidieť aj na jazdcoch z iných krajín. Niektoré vyšli zozadu do popredia, iné klesli."

Kde ste absolvovali svoju prvú Šesťdňovú?
"V talianskom San Pelegrine Terme v roku 1986. Jazdil som za klubový tím. Vôbec si však nepamätám, ako sme tam skončili. Ďalšie dva roky som už bojoval v tíme o Striebornú vázu. Za československý Trophy Team som prvý raz nastúpil v roku 1989 v nemeckom Walldürne. Nechýbal som ani na Šesťdňovej 1991 v Považskej Bystrici, či o dva roky v holandskom Assene."

Na titul majstra sveta ste však nedosiahli...
"V Nemecku sme skončili tretí. V Považskej Bystrici som vyhral súťaž jednotlivcov nielen vo svojej triede, ale triumfoval som aj v absolútnom hodnotení bez rozdielu kubatúr. V Assene sme mali možnosť vyhrať Svetovú trofej, no žiaľ, Bohušovi Poslednému sa rozsypala motorka a museli sme odstúpiť zo súťaže."

Na ktorú Šesťdňovú si najradšej spomínate?
"Určite na San Pelegrino, ale aj na rok 1991 v Považskej Bystrici, či vo farbách Slovenska na fínsku Hämeenlinnu, kde sme obsadili šieste miesto."

V španielskej Granade v roku 2000 ste však mali iné problémy...
"Bolo to pekné podujatie, no niekedy si človek pamätá skôr nepríjemné veci. Nemali sme dosť peňazí. Chýbali prostriedky na benzín a ďalšie stresové záležitosti okolo nášho pobytu. Potom niekto prišiel zo Slovenska lietadlom a priniesol peniaze. To boli veci, ktoré sme pred tým nezažívali."

Za bývalého Československa ste také niečo neriešili?
"To nie. Teraz je to každý rok iné. Veľa závisí od peňazí, ktoré sú, žiaľ, rozhodujúci faktor. Najlepšie to bolo za spoločného štátu. Stretol som sa tu v Košiciach s naším bývalým trénerom pánom Sajnerom a spomínali sme na tie krásne časy. Na to, ako sa to vtedy robilo, akú sme mali techniku. Na perfektné zabezpečenie. Ale samozrejme boli aj tlaky na nás z vedenia, z vlády. Museli sme dosahovať špičkové výsledky. Robilo sa to však rozumne. Peniaze sa dávali na niekoľko rokov, nie na jeden. Nikto od nás nechcel hneď zázraky. Všetko malo svoju postupnosť a čas. Na to sa dnes často nehľadí. Každá generácia sa musí vychovať a to sa nedá za rok. Trvalo to šesť, sedem či osem rokov, ale špičková výkonnosť bola dlhodobá."

Prečo to podľa vás v súčasnosti takto nefunguje?
"Poviem to veľmi jemne. V úvodzovkách pre takzvanú demokraciu. Pretože to, čo sa deje v tejto republike, je katastrofa. Chalani si musia motorky kupovať, aby mohli reprezentovať Slovensko! Stále sa na niečo hráme, čo je hrozné a zároveň absurdné. Prídu sem utečenci, tým sa dáva po 400 eur mesačne, no nemajú s danou krajinou nič spoločné, a našim ľudom a deťom sa nedáva. Som z toho veľmi znechutený. Každý rok sa niečo znesie na túto krajinu. Už len čakám, kedy nám prikážu, aby sme sa dali čipovať, aby sa vedelo, kam chodíme a čo robíme. Iste, zažívame aj pekné chvíle v kruhu rodiny, kde človek na to podchvíľou nemyslí, ale keby som mal organizovať za týchto podmienok takéto podujatie, tak by ma to neskutočne ubíjalo. Skolaboval by som z toho. Robiť teraz motoristický šport je hrozne ťažké."

Zdravie vám slúži?
"Zatiaľ áno. Chodím pravidelne na kontroly."

Keby vás nepribrzdili zdravotné problémy, jazdili by ste ešte aj teraz?
"Skôr nie ako áno. Roky sa ozývajú, telo tiež. Už by som to nepreháňal cez taký veľký závit. Možno by som si zajazdil ešte na Dakare, ale maximálne do roku 2010. Teraz už nie. Možno by som skúsil štvorkolky. Už som sa s tým zmieril a vyrovnal, že som zavesil aktívnu činnosť na klinec. Okrem zdravotných problémov, čo som mal, pribúdali aj stále väčšie ťažkosti s financovaním tohto športu. Už som nemal síl chodiť a doslova žobrať peniaze na to, aby som mohol reprezentovať. Ak to má byť takto, môžeme všetci sedieť doma a nič nerobiť. Jazdil som po svete a kde-kto si mohol myslieť, ako sa mám dobre, a pritom to má aj svoju odvrátenú mincu. Nie, neľutujem roky, ktoré som venoval športu. Som národovec, ale potom sa stane to, čo sa stalo mne, že si človek nemôže ani zarobiť na priemerný dôchodok. Človeku povedia, keď schvália nejaký zákon, že sa to týka iba ľudí po šesťdesiatke. Tak som potom nemusel reprezentovať túto krajinu, ale mohol robiť napríklad vo Volkswagene, zarábať 1000 eur a mať slušný dôchodok. Namiesto toho je zo mňa teraz invalid. Ani zákon o športe, ktorý má vstúpiť do platnosti, na takéto veci nemyslí. Človek nepochopí myslenie politikov, ktoré je odtrhnuté od reality bežného života. Keby som mohol robiť, tak idem, ale zdravie mi to nedovoľuje. Prišiel som oň pri reprezentácii tejto krajiny. Myslím si, že by som mal byť medzi prvými, čo by som mal mať nárok na športový dôchodok. Reprezentácii som venoval všetko. Odvody som nemal skoro žiadne, pretože som nemal mať z čoho. Zákon o športe bude ako mnohé iné. Kedysi niečo platilo aj 40 rokov, dnes sa menia zákony ako na bežiacom páse, čo svedčí o ich kvalite..."